Kniha Sirachova

Kniha Sirachova alebo Kniha Sirachovcova, skrátene Sirachovec je jednou z deuterokanonických kníh Starého zákona. Pôvodný hebrejský text, ako ho poznáme z Káhirských zlomkov, znel Múdrosť Ješuu, syna Eleazarovho, syna Sirachovho. Alternatívny latinský názov Ecclesiasticus označuje knihu používanú v zhromaždení (Ecclesia). Kniha Sirachova je súčasťou kánona Biblie katolíckej cirkvi. Protestantské cirkvi ju do kánona nezahŕňajú, nie je ani súčasťou hebrejskej Biblie.

Autor, dátum, text

Pôvodným jazykom knihy bola hebrejčina. Autorom bol už spomenutý Ješua ben Eleazar ben Sirach („Sirachov potomok“, odtiaľ „Sirachovec“), vzdelaný Žid žijúci v diaspóre v Alexandrii na prelome 3. a 2. storočie pred. Kr. Bol to veľmi vážený učiteľ, ktorý sa dostal do styku s mnohými inými kultúrami, najmä s gréckou, a snažil sa prispôsobiť židovské myslenie, tradíciu a vieru novým kultúrnym podmienkam. Knihu Jošuov vnuk preložil do gréčtiny a publikoval ju niekedy po roku 117 pred. Kr. a v tomto preklade sa dochovala. Hebrejský text bol po stáročia stratený. Medzi rokmi 1896 a 1900 sa nasli 4 hebrejské rukopisy z 10. až 12. storočia v Káhirskej geníze (rukopisy s verziami A, B, C, D). V roku 1931 boli nájdené ďalšie rukopisy s verziou E a v roku 1958 a v roku 1960 ďalšie rukopisy B a C. Zlomok rukopisu F bol nájdený v roku 1982. Zlomky boli nájdené aj v Kumráne a Masade.

Grécky text sa zachoval vo dvoch ľahko odlišných verziách.

Obsah

Kniha Sirachova pôsobí dojmom školských skrípt alebo poznámok k výuke. Ide sa o veľmi dlhú zbierku (je to jedna z najdlhších kníh Starého zákona, má celkovo 51 kapitol) najrôznejších ponaučení, rád a napomenutí na najrôznejšie témy každodenného praktického života, ako nadobudnúť múdrosti, ako zachovávať Boží zákon a pod. V tomto smere je typickou múdroslovnou knihou. Podobne ako ďalšie múdroslovné knihy sa zaoberá praktickými otázkami „dobrého života“ a celkom necháva bokom všetku typicky židovskú tradíciu dejín spásy. Jedinú výnimku tvoria kapitoly 44 -- 50, ktoré obsahujú tzv. „Chválu otcov“. Tu Sirachovec prerozprávava dejiny spásy a vymenúva jedného po druhom jednotlivých významných „otcov“, tj. postavy z dejín židovského národa. Nejde sa však o dejiny národa v posvätnom zmysle, ale pre Sirachovca tieto postavy slúžia ako príklad pre ctnostný a bohabojný život a ako dôkaz vysokého (a preto viac platného a váženého) veku židovskej viery a náboženstva.