Banka (chémia)
Banka je sklenená nádoba rozličného tvaru a veľkosti používaná v chemickom laboratóriu. Rôzne banky sa používajú na rôzne činnosti.
Delenie baniek podľa vlastností
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa vyhotovenia hrdla banky sa rozdeľujú na banky so zábrusom a banky bez zábrusu (sú lacnejšie a dnes už skoro nevyužívané).[1][2] Podľa počtu hrdiel sa banky rozdeľujú na jednohrdlové banky a viachrdlové banky.[2] Podľa tvaru dna sa rozdeľujú na banky s okrúhlym (guľatým) dnom a banky s plochým dnom. Banky s okrúhlym dnom možno na stôl postaviť pomocou korkového alebo pryžového kruhu.[1] Podľa hrúbky skla sa banky rozdeľujú na hrubostenné banky (nie je možné ich zahrievať) a tenkostenné banky (sú vhodné na zahrievanie).[1] Z hľadiska práce za zníženého alebo zvýšeného tlaku platí, že nie je možné použiť banky s plochým dnom, kvôli riziku implózie alebo explózie.[1]
Typy baniek
[upraviť | upraviť zdroj]Erlenmeyerova banka
[upraviť | upraviť zdroj]
Erlenmeyerova banka bez zábrusu
Erlenmeyerova banka (slangovo erlenka alebo erlenmeyerka) je banka kužeľovitého tvaru vždy s plochým dnom vyrobená z tenkostenného skla, preto ju nie je možné využiť na prácu za zníženého tlaku.[1] Erlenmeyerove banky sa často chybne zamieňajú za titračné banky.[1] Titračná banka má široké hrdlo, nikdy nemá zábrus.[1] Erlenmeyerove banky sa využívajú v organickej chémii pri extrakciách na zachytávanie spodnej fázy a na sušenie organickej fázy po extrakcii. V anorganickej chémii sa Erlenmeyerove banky využívajú na kryštalizácie, uchovávanie kvapalín.[1]
Banka je pomenovaná po nemeckom chemikovi Emilovi Erlenmeyerovi (1825–1909), ktorý ju vynašiel v roku 1860.[3]
Titračná banka
[upraviť | upraviť zdroj]Titračné banky slúžia výhradne na vykonávanie titrácií.[1] Podobajú sa na Erlenmeyerove banky, ale majú oveľa širšie a dlhšie hrdlo, ktoré je vždy bez zábrusu.[1] Sú tenkostenné, čo umožňuje zahrievanie titračných baniek v prípade, že to vyžaduje postup titrácie.[1]
Destilačná (guľatá) banka a varná banka
[upraviť | upraviť zdroj]
Destilačná banka (tiež guľatá banka) má okrúhle dno, preto je možné ju použiť na prácu za zníženého tlaku.[1] Patrí medzi najpoužívanejšie sklené nádoby na vykonávanie chemických reakcií, na prácu v inertnej atmosfére existujú zátky, ktoré presne sedia do zábrusu guľatých baniek. Ich tvar umožňuje efektívne zahrievanie v olejových, vodných, kovových, pieskových kúpeľoch a dobré vyhrievanie v zahrievacom hniezde. Destilačné banky sú veľmi podobné varným bankám, ktoré sa líšia len tým, že majú dno zčasti ploché, je možné ich položiť na stôl bez korkového alebo pryžového kruhu. Kvôli zčasti plochému dnu nie je možné využívať varné banky na prácu za zníženého tlaku.[1]
Dvojhrdlová a viachrdlová banka, sulfonačná banka
[upraviť | upraviť zdroj]Dvojhrdlové a viachrdlové banky sú modifikáciami destilačných (guľatých) baniek.[1] Používajú sa pri reakciách, pri ktorých nestačí len jedno hrdlo banky: napríklad, ak je potrebné pridávať reaktanty do reakčnej zmesi za súčasného zahrievania banky a použitia spätného chladiča.[2] Spätný chladič sa vždy umiestňuje do vertikálneho hrdla (hlavného hrdla), nikdy nie do bočných hrdiel.[2] Do bočného hrdla je možné vsunúť prikvapkávací lievik, resp. sa bočné hrdlo upchá zátkou a reaktant sa pridá ihlou a striekačkou.[2] Do bočného hrdla je možné umiestňovať teplomer.[2]
Sulfonačná banka je špeciálnym typom viachrdlovej banky.[2] Je charakteristická veľkou spodnou kontaktnou plochou na lepší prestup tepla.[2] Sulfonačná banka sa využíva na reakcie aromatických zlúčenín s kyselinou sírovou alebo oleom za vznik sulfónových kyselín.[2]
Ostwaldova banka
[upraviť | upraviť zdroj]Ostwaldova banka je banka s guľovitým dnom, ktorá má bočný vývod (olivku) v podobe tenke rúrky.[1] Ostwaldova banka slúži na vývoj plynov ako oxid uhličitý alebo oxid siričitý z príslušných uhličitanov a siričitanov, ktoré sa v Ostwaldovej banke rozkladajú pôsobením minerálnych kyselín.[1]
Hruškovitá, slzovitá (kvapkovitá) a srdcovitá banka
[upraviť | upraviť zdroj]
Hruškovité banky majú guľaté dno a takmer vždy úzke hrdlo so zábrusom NZ14.[1] Sú používané na doodparovanie rozpúšťadiel na rotačnej vákuovej odparke, na realizáciu chemických reakcií, na zachytávanie destilátu pri vákuovej destilácii. Patria medzi napoužívanejšie sklo v chemickom laboratóriu.
Slzovité (kvapkovité) banky majú v porovnaní s hruškovitými bankami oveľa viac pretiahnutý tvar. Sú oveľa vyššie, majú rovnaké použitie ako hruškovité banky.[1] Tiež patria ku najpoužívanejším bankám v laboratóriu. Majú guľaté dno a úzke hrdlo so zábrusom NZ14.
Srdcovité banky sú charakteristické svojim ostro zakončeným dnom, nie je možné ich položiť na stôl samostatne ani pomocou kruhu. Sú najširšie v hornej časti pod hrdlom. Majú úzke hrdlo so zábrusom NZ14.[1]
Tieto banky s úzkym hrdlom sa využívajú pri destilácii za zníženého tlaku na zachytánie destilátu (frakcií), odkiaľ je ich ďalší názov frakčné banky.
Odsávacia banka
[upraviť | upraviť zdroj]
Pri filtrácii za zníženého tlaku sa používajú hrubostenné odsávacie banky (tiež nazývané odsávačky)[2] v spojení s Büchnerovým lievikom.[1] Odsávacia banka má postrannú trubičku (olivku), ktorá sa pomocou hadice pripojí na zdroj vákua.[1]
Odmerná banka a pyknometer
[upraviť | upraviť zdroj]Odmerná banka slúži na prípravu roztokov so známou koncentráciou, na presné riedenie roztokov a presné meranie objemu kvapalín a roztokov.[1] Odmerná banka ma úzke hrdlo, kde sa po obvode nachádza ryska. Má kužeľovitý tvar a ploché dno. Nie je možné ju zahrievať alebo podrobovať nízkemu alebo vysokému tlaku.[1] Odmerná banka má vždy zábrus.[1]
Pyknometer je špeciálna odmerná banka, ktorá slúži na najpresnejšie meranie objemu, čoho sa dosahuje tak, že v zátke je kapilára, kde sa pozoruje meraný objem. Pyknometer slúži na určovanie hustoty kvapalín a tuhých látok.[2]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x KOTEK, Jan. Laboratórní technika. Praha : Přírodovědecká fakulta Univerzity Karlovy, 2022. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k MAGDOLÉN, Peter; MEČIAROVÁ, Mária; VEVERKOVÁ, Eva. Praktikum z organickej chémie. 1.. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2016. ISBN 978-80-223-3958-2.
- ↑ Emil Erlenmeyer, "Zur chemischen und pharmazeutischen Technik", Zeitschrift für Chemie und Pharmacie, vol. 3 (January 1860), 21-22. Erlenmeyer napísal, že poprvé ukázal novú banku na farmaceutickej konferencii v Heidelbergu v roku 1857 a že zariadil jej komerčnú produkciu a predaj u lokálnych výrobcov skla.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Banka (chémia)
